Hneď na začiatku však musím povedať, že nie som historik, lingvista ani etnograf, aby som svoje postoje vedel podoprieť vedeckými argumentmi. Mám však - myslím si - dosť praktických skúseností a poznatkov, po vnútornou prehodnotení ktorých dochádzam k vlastným záverom.
Chápem nadšencov, ktorí na prelome epoch, v deväťdesiatych rokoch minulého storočia zacítili vhodnú dobu na vytvorenie nového národa. Zrejme ich zlákala predstava výlučnosti etnika, ktorá nemusí byť len súčasťou veľkého národa. Historicky brané, tak nejako sa pred poldruha a viac storočiami utvárali európske národy. Aj malé, ako napr. Slováci. Takáto snaha stmeľovala ľudí rovnakej etnicity, dvíhalo ich sebavedomie, nepochybne vytváralo citové väzby k etniku.
Je tu však jeden zásadný problém. Vtedy to bol v Európe všeobecný proces. Etnika si v "nadetnických" štátnych útvaroch (zväčša monarchiách) uvedomovali svoju identitu a hľadali svoje miesto vo svete; ohraničovali sa aspoň v hrubých rysoch hranice etnika, kodifikoval sa spoločný jazyk - neraz zhodou na výbere jedného z existujúcich nárečí - a takto sa vytyčoval politický cieľ - vytvorenie národnej vlasti. Je dôležité uvedomiť si, že tento proces prebiehal v podmienkach etnickej mnohofarebnosti štátov (monarchií). Na začiatku 21. storočia sú národy už dávno konštituované, a ak dochádza k nejakému štiepeniu, vždy sa to deje za existencie národa s jasnými územnými podobami (rozpad ZSSR, rozdelenie Česko-slovenska, a svojím spôsobom - aj keď nešťastným a nelogickým aj vznik Kosova - ktoré ešte môže doniesť problémy aj "spoluautorským" USA a niektorým ich spojencom.)
Národné štáty sú realitou. Len málokedy majú „čistú“ podobu, v mnohých prípadoch existujú etnické presahy medzi susediacimi štátmi, ale priebehom desaťročí sa Európa naučila riešiť túto otázku štandardizáciou podmienok pre týchto občanov, ktorí majú zabezpečený svoj národnostný život. Dá sa povedať, že pre tento problém je už celkom slušne vybudovaný systém „medzinárodného dáždnika“.
Vytváranie nového národa v 21. storočí, keď proces tvorby národov a národných štátov v Európe sa dávno skončil, pokladám za anachronizmus s biednymi šancami na úspech (ak predpokladáme, že konečným cieľom tohto procesu je vytvorenie národného štátu - lebo veď inak všetka tá snaha nemá zmysel...)
Štáty si už medzinárodnými zmluvami zabezpečili územnú celistvosť, a nebudú mať najmenšiu chuť ukrajovať zo svojho teritória definovaného aj uceleným systémom obrany, infraštruktúry, ekonomickej zviazanosti a pod.
A teraz si do týchto úvah vsaďme konkrétnu otázku vzniku rusínskeho národa. Na prvom mieste sa pýtam, či konštituovanie rusínskeho jazyka už má platnosť na celom teritóriu údajnej rusínskej krajiny, rozprestierajúcej sa na územiach troch štátov: Ukrajinskej republiky, Poľskej republiky a Slovenskej republiky? Ináč povedané - prijali ho za svoj Lemkovia, Zakarpatci i naši občania?
Druhá otázka znie: sú predpoklady (to by mohli posúdiť asi prognostici), že tieto tri štáty budú blahosklonné k snahám o vytvorenie spoločného územia "ukrojeného" z nich? Ak by aj niektorý z nich bol ochotný udeliť takému "svojmu" dielu isté podoby povedzme autonómie, neznamenalo by to v ostávajúcich dvoch reálne zhoršenie podmienok pre ich rozvoj? Ak niekomu ide naozaj o blaho svojho ľudu, musí uvažovať i v týchto dimenziách...
Prečítal som o rusínsko-ukrajinskej problematike už celkom slušnú kôpku popísaného papiera - boli tam seriózne, argumentačne solídne podložené štúdie, ale i naivné propagandistické dielka. A našiel som v tej mozaike aj delenie obyvateľov spomínaného územia na národnosť podľa náboženskej príslušnosti. Priamo povedané - pravoslávny je Ukrajinec, gréckokatolík je Rusín. Nech mi autori odpustia, ale to je totálna hlúposť. Netreba byť profesionálnym historikom, aby človek poznal, že všetky tie náboženské príslušnosti sú výsostne otázkou politickou. Rozkol východnej a západnej cirkvi na začiatku nebol vieroučný, ale mocenský. Vieroučný problém sa objavil až po dlhej dobe (filioque). Gréckokatolícka cirkev vznikla pod tlakom svetskej moci, ktorá chcela mať vo svojom cisárstve "poriadok" a mať do činenia len s jedným predstaviteľom cirkvi. Výsledkom boli "únie"... No a "protiúder" z roku 1950 v podobe Prešovského soboru manifestujúceho návrat do lona... - to je eklatantný prípad rozhodnutia štátu zjednodušiť si život a orientovať aj cez náboženstvo na východ.
A teraz dochádzam k sumáru všetkých mojich úvah:
Naozaj sa nájde triezvo a perspektívne mysliaci politik (lebo koniec koncov je to všetko výsostne politická otázka), ktorý sa pustí do zápasu a národnú (v konečnom dôsledku štátnu) existenciu s troma štátmi? Vari sa naozaj spoliehajú na pomoc USA (odkiaľ t. č. prichádza najviac podpory - lenže individuálnej, prinajlepšom skupinovej, ale som presvedčený, že jedna popálenina z Kosova vládnucim kruhom USA postačí...)
Ale to všetko platí len v prípade, že akceptujeme existenciu rusínskeho národa. Z doteraz mnou prečítaného práve toto pokladám za - jemne povedané - sporné. Viem, nie som kompetentný toto rozsúdiť. Ale jedno viem s istotou: štatút ukrajinskej národnostnej menšiny, ktorý dáva reálne šance na duchovnú i materiálnu pomoc pre rozvoj kultúry, vzdelania a tradícií z môjho hľadiska je v súčasnosti najlepšou cestou pre ľud pod Poloninami. A som presvedčený, že si to tento stáročiami ponižovaný ľud zaslúži väčšmi, než tú žabo-myšiu vojnu, ktorej sme dnes svedkami. Z nej jednoduchému človekovi plynie len ďalšia neistota, zneucťovanie a (ešte rýchlejšie) asimilácia, o ktorej som pred štyridsiatimi troma rokmi písal.
Ivan FECKO
Газета «Нове життя», № 43-44/2011.
Іван Фецько – видатний словацький журналіст, Братислава